3.SVANTOVIT V ohromnom burácaní morských vån V noci keï rozsvietil nebo luny spln Rodí sa záblesk a rastie vo svetlo èo temnotu z povrchu zemského zmietlo. Z dia¾avy cvála kôò snehobiely, cez polia, lesy vznešene trieli Až tam k tým skaliskám divokým, až tam k tým skaliskám divokým. Na koni jazdec sedí neohrozený Odetý v zlatom krá¾ovskom brnení V ruke meè spravodlivosti drží statoène, ktorého švihom svoje víazstvo zapoène. Dvíha zrak na svoju najkrajšiu, milenú, ktorú v náruèí mora vidí schúlenú To v nej jeho hrdos prekvitá, To v nej jeho hrdos prekvitá. Svoj zmysel a múdros v žily jej vlial Jak ochranca zase dohliada naò z vysokých brál Ona h¾a zdvíha k nemu vrúcne svoje ruky a víta ho jemnou piesòou letnej lúky. Božský poh¾ad z nej sòal putá démona Už neplaè moja Rujana, už viac nestonaj Už neteèie krv, lež óda pre Svantovita znie Už neteèie krv, lež óda pre Svantovita znie